Radšej blamovať (sa) ako banovať alebo perly minulej sezóny

 Už niekoľko rokov pracujem okrem iného aj ako delegát slovenských cestovných kancelárií. Za tie roky sa stalo už všeličo, ale minulé leto bolo pre mňa a kolegov obzvlášť štedré na príhody. Príhody nad ktorými sa človek alebo zasmeje alebo mu ostane rozum stáť (a niekedy pekne dlho). Na pomyselné piate miesto rebríčka naj zážitkov zaraďujem „spor o dážď“. Nakoľko pár dní v letovisku pršalo, klientka vyžadovala odškodnenie za nevydarenú dovolenku priamo odo mňa. Keď zistila, že to asi nepôjde, žiadala spísanie časového harmonogramu, ktorý mal za úlohu presne na minútu zmapovať počasie, pretože tvrdila, že jej poistenie (podotýkam, že zdravotné), zahŕňa aj poistenie proti nevydarenej dovolenke. Vôbec to nie je smiešne, ale keď sa nad tým človek zamyslí, naozaj mu ostane rozum stáť.

 Štvrté miesto pripadlo „krivej podlahe“. Klient tvrdil, že chce vymeniť izbu lebo tá jeho má prevýšenie 15cm a on to cíti až natoľko, že padá z postele. Druhý deň to bolo už len 10cm, tretí deň už len 7cm. Manažér hotela jednoducho jeho reklamáciu neuznal a izbu mu nevymenil. Malá rada na záver. Ak chcete izbu s výhľadom na more, pretože to tak vyžaduje od Vás Vaša o dvadsaťpäť rokov mladšia milenka, s ktorou ste na dovolenke, nesťažujte sa na prevýšenie podlahy. Radšej si nalistujte v slovníku slovko bakšiš. Pretože o to tu v celom spore šlo.

 Číslo tri obsadili „problematické výlety“. Dve vysokoškoláčky chceli ísť na výlet z tureckej Alánye do Tróje (po tureckej infraštruktúre cca 700km, možno aj viac) Keď som im vysvetlil, že je to príliš ďaleko rozhodli sa, že tak teda chcú ísť do Istanbulu (pozn. ešte ďalej). Avšak jeden kolega musel riešiť ešte väčší problém, pretože jedna pani totiž chcela cestovať z ANÁLIE (pozn. Alánya, Turecko nie Anália ) do Káhiry (Egypt) . Aj keď by malo vždy platiť náš zákazník náš pán, niekedy si jednoducho nepomôžete.

 Čas na spánok je niekedy cennejší ako zlato. O to viac si to človek uvedomí, keď ho niekto zobudí po dlhej šichte s nezmyselnou otázkou. Už neviem koľko bolo hodín, keď mi zazvonil telefón. Ani som nerozlepil oči a môj mozog sa musel vyrovnať s prelínaným chápaním reality a nedosnívaným snom. Inak očarujúco milá pani v stredných rokoch, znela v telefóne značne rozrušene, možno zmätene a asi takto: „Dobré ráno pán delegát. Ja idem s deťmi dnes do toho Aquaparku s delfínama a chcela som sa opýtať, či si máme brať so sebou aj plavky?“. Nuž nepamätám sa ako som jej odpovedal, ale snáď pochopila. A po tomto som si vravel, že ma už nič nemôže prekvapiť.

 Priamo alebo popri kolegoch delegátoch som zažil s klientmi všeličo: poruchu lietadla; opitých klientov, ktorí budili celý hotel o druhej ráno; smrteľný infarkt klienta; utopeného klienta; klienta, ktorý zdrhol manželke s nejakou Bulharkou a už sme ho viac nevideli; masturbujúceho klienta v hotelovom bazéne, ktorého vyhodili z hotela a nikde ho nechceli ubytovať; klienta exhibicionistu, ktorý vždy vyskočil na upratovačku; atď. Nebolo toho zas veľa veľa veľa, ale boli to rôzne situácie, po ktorých si človek myslí, že ho už fakt nič nemôže neprekvapiť. Ale nakoniec vždy príde niečo čo tromfne aj zdanlivo netromfnuteľné. A tak tomu bolo aj po jednom telefonáte, ktorý mal kolega o tretej ráno. Klient, zjavne neopitý, ale o to viac v rozpakoch mu volal z hotelovej izby pretože: „Dobrý večer pán delegát. Minul sa mi toaletný papier. Čo mám robiť?“. Nedozvedel som sa čo mu odpovedal. Možno sa za svoju reakciu hanbil, možno to bolo kvôli niečomu inému. V každom prípade je pre mňa tento telefonát minulosezónna jednotka.
 
 Ak ste sa náhodou spoznali, nič to. Povedzte si, že nabudúce sa Vám to už nestane. Určite by však nebolo fér tvrdiť, že toto je reprezentatívna vzorka slovenských dovolenkárov. Práve naopak. No vďaka Bohu za to, že nie sme všetci rovnakí.