Nepamätám si koľko bolo presne hodín, ale z vonka už neprúdilodo príletovej haly žiadne svetlo. Nohy ma síce držali, ale moje unavené oči sazotrvačnosťou zatvárali. Opretý o vozík som s manželkou čakal nakufre. Zrazu ma prebudil tlmený rachot. Obzerám sa. Nikde sa nič nedeje. V tomprichádza druhá a aj tretia slabšia rana. Oči čakajúcich sa upreli na závesodkiaľ na páse zvyčajne prichádzajú kufre. Buchot neustával. Na nešťastiezamestnancov slovenského letiska bol záves zlepený dokopy, a tak sme videli čo sadialo pri nakladaní kufrov. Nevidel som žiadnu postavu, len letiace kufre,ktoré pristávali na prepravnom páse. Po pár sekundách to už jeden hrubokrký nevydržal, naklonil sa cez záves a šťavnato upozornil vykladačovkufrov čo s nimi narobí ak medzi nich vletí. Rachot ihneď ustal. Vtedy somsi povedal, že tieto lety kufrov by mali vidieť všetci tí, ktorí pri mneako delegátovi neveriacky krútili hlavou a pýtali sa ako sa to môže stať?
Ani nie pól roka na to odlietam z jednéhoeurópskeho letiska. Opäť sa mi zatvárajú oči a v tom pozriem vonoknom a čo nevidím. Chlapíci hádžu kufre na auto, a nemilosrdne do nichkopú. Rýchlo zapínam [·REC] a natáčam.Akurát ma mrzí, že kým som začal natáčať chalani sa značne ukľudnili. I takje sa na čo pozerať. A tak som sa opäť utvrdil, že kasta sedlákov nemá jednotnú národnosť. Pozerajte a ohodnoťtesami ....